Preskočiť na obsah

Z histórie festivalu

Prvú polovicu 50. rokov 20. storočia charakterizovalo široké ľudové hnutie v rôznych pracovných, spoločenských a kultúrnych oblastiach. Jeho cieľom bolo zjednotiť a aktivizovať ľudí v duchu určitej línie. V oblasti tvorby kultúry aktivizovalo masy hnutie ľudovej umeleckej tvorivosti a v jeho rámci aj čítanie a prednášanie literárnych textov. V roku 1950 vzniká osobitá edícia, zameraná na vydávanie predovšetkým slovenskej, neskôr aj svetovej literatúry,  Hviezdoslavova knižnica.


 

Na základe iniciatívy Povereníctva školstva a miestnych organizátorov bola vyhlásená 1. celoslovenská súťaž žiakov jedenásťročných a pedagogických škôl v recitácii a umeleckom čítaní, ktorá sa konala 14. mája 1954 v Dolnom Kubíne; o rok neskôr, v roku 1955, už pod názvom Hviezdoslavov Kubín, a v nasledujúcich rokoch sa stala jednou z najznámejších súťaží na Slovensku. Druhý ročník sa stal hneď aj súčasťou III. ročníka hnutia ľudovej umeleckej tvorivosti, ktoré aktivizovalo a metodicky usmerňovalo Slovenské ústredie ľudovej umeleckej tvorivosti (SÚĽUT). Jeho odborný referent Štefan Pleško sa výrazne podieľal na príprave prvých piatich, spoločensky a umelecky postupne narastajúcich ročníkoch Hviezdoslavovho Kubína (1954 – 1958).

 

Už prvé roky Hviezdoslavovho Kubína pripravili nástup výrazných umeleckých osobností – Štefana Oľhu (obr. č.1), Olda Hlaváčka, Marty Svarinskej-Mrlianovej, Karola Strážnického, Milana Lasicu, Ľuba Romana, Sone Valentovej, Adely Gáborovej, Júliusa Satinského (obr. č.4), Oľgy Rúfusovej (obr. č.2), Jozefa Mladoňa (obr. č.3) a ďalších.

 

Hoci môžeme mať predstavu, že 50. roky sa spájali s falošným nadšením a pátosom, z omylu nás môže vyviesť už len repertoár recitátorov, ktorý bol orientovaný nielen na slovenskú klasiku, ale aj na svetovú literatúru a súčasných autorov. Hlaváčkov Gogoľ, Rúfusovej Rúfus, Lasica s Horovom, Satinský s Čapkom a Haškom a ďalšie vzácne nahrávky Slovenského rozhlasu dokazujú, ako precízne vedeli malí a mladí recitátori pracovať s tvarom a významom slova. Žiadne zlé dôrazy, žiaden patetický, ale civilný výraz, presné odkrytie významu a osobné presvedčenie boli charakteristickými vlastnosťami raného obdobia HK. Prvých päť ročníkov dalo teda tomuto podujatiu základ, na ktorom prednes poézie a prózy mohol v budúcnosti stavať a ku ktorému sa mohol a môže kedykoľvek vrátiť.

Po vzniku Osvetového ústavu (1. 8. 1958) prežíval Hviezdoslavov Kubín obdobie azda najväčšej krízy, keď jeho význam ohrozovala nová celoštátna prehliadka v umeleckom prednese vo vtedajšej Československej republike – Wolkrov Prostějov (od r. 1957) a ani politická situácia nebola k formujúcemu sa podujatiu naklonená (obviňovania z nacionalizmu). Dôsledkom týchto tlakov, keď podujatie udržiavali len miestni a krajskí organizátori, bola dokonca absencia jedného ročníka - v roku 1960 sa nekonal vôbec.

Situácia sa však výrazne zmenila od 9. ročníka v roku 1963 s príchodom agilného, tvorivého Ivana Vernera do Osvetového ústavu. Nielenže oživil niekdajší význam Hviezdoslavovho Kubína, ktorý sa opäť stal súčasťou hnutia Súťaže tvorivosti mládeže a pracujúcich (STMP), ale rozšíril program HK okrem súťaže v prednese aj o prezentáciu divadiel poézie (po prvý raz na IX. HK v roku 1963 – divadlá Za rampami, Bratislava a Poprad). Spisovateľ a člen prípravného výboru Ján Beňo tak mohol napísať po 9. Hviezdoslavovom Kubíne: „v y š l o  nám to... Hviezdoslavovmu Kubínu veľmi pomohlo, že sa stal celoslovenskou prehliadkou, že výber recitátorov, prípravu seminárov a diskusií robil veľmi starostlivo Osvetový ústav v Bratislave.“ Hoci už v prvých ročníkoch podujatie navštívili také osobnosti ako Andrej Bagar, Mikuláš Huba, Vojtech Mihálik a iní, od 9. ročníka sa tu pravidelne konali cenné prednášky a semináre rozhlasových tvorcov (V. Rusko), jazykovedcov (J. Mistrík), porotcovské odborné diskusie mladej generácie (K. Wlachovský, J. Kamenistý, E. Weidler a i.), ktoré priťahovali nielen súťažiacich, ale aj učiteľov.


Organizačnú a metodickú prácu sprevádzala od r. 1963 aj bohatá vydavateľská činnosť Osvetového ústavu s radami a systematickou prípravou recitátorov (Vladimír Rusko, Miriam Budová, Jozef Mistrík a i.) i divadiel poézie (Ján Kamenistý, Ernest Weidler).

Prípravný výbor Hviezdoslavovho Kubína v Dolnom Kubíne v rokoch 1962 – 1969 vydával dokonca pravidelný inšpiratívny časopis (3 – 5 čísel v roku) k problematike umeleckého prednesu pod názvom Hviezdoslavov Kubín, ktorý od roku 1967 priberá názov Zápisník.

 

 

Básnik Theo H. Florin pripravoval ku každému ročníku Hviezdoslavovho Kubína v rokoch 1964 – 1972 aj obsahovo i graficky cenné bibliofílie, čo prerušila náhla básnikova smrť v roku 1973.

Recitátorskému hnutiu a Hviezdoslavovmu Kubínu pomáhali aj časopisy – Ľudová tvorivosť (1951 – 62), Umelecké slovo (1962 – 1968), neskôr premenované na Javisko, kde vychádzali cenné teoretické a metodické články J. Mistríka, V. Ruska, ale aj kritické reflexie V. Uhlára, E. Weidlera, J. Kamenistého a i. o jednotlivých ročníkoch Hviezdoslavovho Kubína. Cenná bola aj spolupráca s vtedajším Československým rozhlasom, ktorý zachoval niekoľko nahrávok recitátorov z tohto obdobia.  

 

Šesťdesiate a sedemdesiate roky pokladajú mnohí pamätníci za zlaté obdobie Hviezdoslavových Kubínov, najmä vďaka prednesu poézie. Ako píše Ján Kamenistý, „generácia, ktorá ho vytvorila, žala svoje úspechy v najužšom spojení s literatúrou, ktorú interpretovala... – Miroslava Válka, Feldeka, Stacha, Kováča, Ondruša.“ (Javisko 1/1976)

Z plejády recitátorov vychádzajú ako najvýraznejšie osobnosti toho obdobia Jana Straková, Dana Špaleková, Žarka Ambrušová, Jozef Mladoň a Karol Horák. Neskôr sa k nim pripájajú Jozef Fabuš a Viola Zubáková. Charakteristickým znakom tohto obdobia bol osobnostný individuálny štýl spomínaných recitátorov, ktorý vychádzal z hlbokého ponoru a výkladu básnického textu. Kvalita prednesu sa vtedy spájala aj s budovaním pomerne rozsiahleho repertoáru recitátorov, teda s čítaním a skutočnou znalosťou literatúry. Jednak súťaž si vtedy vyžadovala vystúpenie s dvomi aj viacerými textami, jednak do hnutia vstupovali vysokoškoláci, ktorí si tu overovali nielen získané literárne poznanie, ale aj vlastné experimenty s interpretačnými možnosťami literatúry (K. Horák).

Uvoľnenie slobody v 60. rokoch dokázali recitátori a organizátori využiť a naplniť aj na HK; toto úsilie nenalomil ani rok 1969. Práve po tomto období sa stal HK miestom, kde aj naďalej žil duch slobody aspoň v repertoári, vo výraze a postoji recitátorov, v diskusiách porotcov a pedagógov.


Tak ako Hviezdoslavov Kubín otvoril priestor mládeži, tešil sa rovnako prítomnosti a vystúpeniam detí, ktoré tu mali priestor od jeho 3. ročníka. Od polovice 60. rokov opäť zaujímajú významné miesto v programe a až do polovice 70. rokov sa hlavná súťaž striedavo otvárala v jednom roku pre detských recitátorov I. – III. kategórie, v druhom roku pre mládež IV. kategórie a dospelých. Tak ako v 50. a 60. rokoch začínala na HK dnešná staršia herecká generácia profesionálneho divadla (E. Vášáryová, S. Valentová, Ľ. Roman, M. Lasica, zosnulí J. Satinský, A. Gáborová, J. Bednárik a ďalší), z detských recitátorov 70. rokov postupne vyrástla dnešná stredná generácia hercov a divadelníkov (Peter Rúfus, Tatiana Kulíšková, Ján Greššo, Boris Farkaš, Igor Šabek, Darina Benešová, Viktória Korenčiová a i.).


Recitátori IV. a V. kategórie sa snažili v 70. rokoch udržať trend, ktorý dosiahla generácia pred nimi. Dochádza k rýchlej výmene talentov na Hviezdoslavovom Kubíne, z ktorých mnohí dodnes pracujú v rozhlase, divadle a televízii. Spomeňme aspoň Matúša Oľhu, Janu Strniskovú, Janu Štróblovú-Bárdošovú, Janu Hanúskovú, Patríciu Boržíkovú-Jariabkovú-Garajovú. Dlhodobejšiu systematickú „recitátorskú kariéru“ podľa vzoru predchádzajúcich recitátorov si formovali Viola Zubáková-Jakubičková v prednese poézie a Ivo Veliký v prednese prózy.


Divadelník Martin Porubjak posilnil aj postavenie, úroveň a význam divadla poézie ako žánru, ktoré od roku 1977 dostáva nielen programový a hosťovský, ale už aj súťažný status s udeľovaním hlavnej ceny ministerstva kultúry na Hviezdoslavovom Kubíne, čo o pár rokov viedlo po prvý raz k udeleniu Ceny za tvorivý čin roka na Scénickej žatve aj divadlu poézie – Študentskému divadlu z Prešova za inscenáciu K. Horáka: Elementaristika (1981).

V doterajšej histórii azda najviac utkvelo Študentské divadlo pri vtedajšej UPJŠ v Prešove (obr. č.1), Plastické divadlo pri Pedagogickej fakulte v Trnave (obr. č.2), tzv. lyrické divadlo v Bratislave a neskôr Divadlo Za múrom, Zlaté Moravce, či Ex Divadlo 9, Zvolen, ktoré produkovali okrem inscenácií aj skvelých recitátorov – Marcel Šustek, Marta Medvedíková-Vilhanová, Marta Slavkovská, Marta Hanzlíčková, Hela Vrteľová a i. K nim sa pripájal ako solitér, študent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, nadväzujúci na interpretačné výboje K. Horáka – Peter Vilhan.

  

 

K priaznivému vývoju prispel aj rozvoj odborných a umeleckých kontaktov s partnerským Ústavom pre kultúrno-výchovnú činnosť v Prahe, osobitne jeho pracovníčkou Vítězslavou Šrámkovou. Vystúpenia najlepších českých súborov divadiel poézie (Orfeus Praha a i.) sa stali pravidelnou súčasťou programu Hviezdoslavových Kubínov a inšpirovali slovenské dianie v tejto oblasti, najmä tie divadlá poézie, ktoré pôsobili prevažne na vysokých školách.

Ak 60. a 70. roky môžeme v histórii HK nazvať zlatým vekom prednesu poézie, nasledujúci prelom a začiatok 80. rokov boli zasa rokmi prednesu prózy. Prednes poézie, ktorý bol dovtedy považovaný za kvalitatívne vyššiu hodnotu a ktorú v tomto období na vysokej úrovni udržiavali najmä Soňa Behulová-Müllerová, Marta Vilhanová a Tatiana Linetová, začal koncom 70. rokov vyvažovať umelecký prednes prózy. Ak Ernest Weidler v roku 1965, keď na HK zvíťazil Jozef Bednárik, napísal, že „prózu ešte stále neprednášajú slovenskí amatéri dobre“ a že „nedosahujú nadpriemer, ktorý sa objavuje pri recitácii poézie“, o prelome 70. a 80. rokov na HK sa Ján Kamenistý vyjadril, že „kvality prevažovali v prednese prózy“, ktorý „dokazuje svoju samostatnosť, svoju výlučnosť a špecifickosť, dokumentuje veľké možnosti sústredenej epickej výpovede.“

Aj v tomto prípade bol nástup interpretov spojený s vydaním diel novej vlny slovenských prozaikov (k Šikulovi sa pripájali Dušek, Mitana, Puškáš, Rakús, Horák, Glocko a i.) a prekladov (Márquez a i.). K vzniku tohto hnutia prispeli aj teoretické práce, ktoré si všímali špecifickosť prednesu prózy. K dielam Vlada Ruska o prednese poézie pribudli knihy Jána Findru, Jozefa Mistríka, Rudolfa Lesňáka. Spomedzi recitátorov, ktorí prednes prózy vytiahli na spomínanú úroveň, spomeňme Gabrielu Lukáčovú, Patríciu Boržíkovú-Jarjabkovú-Garajovú, Evu Janotovú-Palkovičovú, Jaroslavu Čajkovú, Dagmar Šelepákovú-Kováčovú, Vieru Štróblovú-Maťašíkovú, Petra Zemaníka, Vladimíra Sadílka, Evu Piatnicovú a ďalších.


Po smrti Thea H. Florina v Dolnom Kubíne sa končí éra vydávania bibliofílií, no inšpiračný vplyv druhého periodika nútil Osvetový ústav v pokračovaní edičnej činnosti k Hviezdoslavovmu Kubínu.

V roku 1975 vydáva prvý Zápisník XXI. Hviezdoslavovho Kubína 1975, ktorý zostavila Oľga Lichardová. Tradícia tohto titulu pokračovala aj v nasledujúcich rokoch, najmä vďaka Ernestovi Weidlerovi a Jánovi Kamenistému, ktorí striedavo zostavovali jednotlivé ročníky a k výberu básní pripájali aj materiály (ankety, výber úryvkov a i.) k určitej téme.

Redigovanie Zápisníka Hviezdoslavovho Kubína (pravidelne vychádzal do r. 2000) a riadenie celej oblasti umeleckého prednesu preberá po odchode Martina Porubjaka od mája 1984 niekdajšia štvornásobná víťazka Hviezdoslavovho Kubína (1978 – 81) Jaroslava Čajková. Pokračuje v rozvinutej práci organizovaním jubilejného 30. ročníka HK a následne jeho pokračovaniami až do roku 1991.    

Od polovice 80. rokov začala hnutie recitátorov ovplyvňovať aj metodika a príprava recitátorov na základných umeleckých školách. K vtedajšiemu bratislavskému LUDUSU výrazne pristúpili ZUŠ v Karlovej Vsi, neskôr ZUŠ v Senici, Humennom a ďalších mestách. Pod ich vplyvom nastupuje ďalšia generácia recitátoriek HK, dnes profesionálnych divadelných a filmových tvorkýň – Jana Skořepová (na obr.), Lucia Kolláriková, Ela Lehotská, Lucia Hurajová, Miriam Pavelková, Monika Michnová, tzv. „trenčiansky krúžok“ (Z. Kvasnicová, M. Veliký, M. Matejková, M. Matejka, K. Vondrová), ktorého veľká časť pôsobí v Českej republike, „senický krúžok“ (V. Adásek, Z. Ožvoldíková a i.). Viacerí recitátori, ktorí zostávajú na Slovensku, prechádzajú po skončení amatérskeho recitovania do profesionálneho divadelného života, napr. Svetozár Sprušanský.

V tendenciách ďalšieho rozvoja prednesu jednotlivcov a súborov i organizovania Hviezdoslavovho Kubína, pokračujú naďalej aj bývalé recitátorky J. Pelešová (v ročnom zastúpení) a Eliška Sadíleková (1993 - 1997). V r. 1994 divadlo poézie opätovne dostáva Cenu za tvorivý čin roka (Lano z Bratislavy: Sedím v izbe, 1994), v prednese však 90. roky neprinášajú prevratné zmeny či prúdy.

Využívajú možnosti, ktoré priniesli predchádzajúce obdobia, čím sa celé desaťročie stáva živou, pestrou zmesou rôznych recitátorských prístupov. Spôsobila to jednak metodika dramatickej výchovy, najmä v detskom prednese, ktorá sa preniesla aj do prednesu starších kategórií. Dochádza tak k ďalšiemu obohateniu výrazovej škály prednesu, ale neraz aj k dezinterpretáciám literárnych textov. S prvkami divadla poézie v prednese jednotlivcov zaujímavo experimentovali Sláva Daubnerová, Lukáš Maťufka a i. Od 2. pol. 90. rokov vstupujú do hnutia najmä recitátori z východného Slovenska, ktorí v prednese rešpektujú literárne vlastnosti textu a snažia sa ich v prednese primerane vyjadriť (Ľuba Steinerová, Soňa Pariláková (na obr.), Miron Pukan a ďalší).

 

Divadelný súbor V.S.O.P. Hviezdoslav pri Mestskom kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne získava za inscenáciu P. O. Hviezdoslav – K. Horváth: Hájnikova žena, v réžii Silvestra Lavríka Cenu za tvorivý čin roka 1999.

 

 

 

 

 

Po roku 2000 Hviezdoslavov Kubín zaznamenáva ďalší rozvoj. Zásluhu na tom mali stabilizácia odbornej pracovníčky NOC (J. Čajková) a členovia odborných porôt a poradného zboru NOC, ktorí svojimi hodnoteniami, tvorivými dielňami a konzultáciami udržiavali vysokú úroveň umeleckého prednesu (J. Buzássy, J. Kamenistý, M. Šustek, B. Šimonová, E. Sadíleková, S. Pariláková, Ľ. Kováčik a i.) a divadiel poézie (M. Fehér, Ľ. Šárik, J. Mokoš, P. Jankú - foto a i.) až do súčasnosti.

 

Hviezdoslavov Kubín sa otvoril všetkým vekovým kategóriám i novým žánrom. Zmena sa dotkla najmä detského prednesu, ktorý dovtedy zastupovali na celoslovenskej prehliadke len vybraní niekoľkí recitátori II. a III. kategórie v jednom komponovanom programe. Od roku 1997 sa tento priestor otvára aj pre I. kategóriu, od r. 2002 sa recitátori predstavujú v dvoch komponovaných programoch a od r. 2006 sa predstavujú všetci víťazi krajských prehliadok troch detských kategórií v troch samostatných programoch.

 

 

Súborový prednes detí sa ukážkovo predstavoval v súťaži Hviezdoslavov Kubín od r. 1979 (Recitačný krúžok z Komárna), no programová komisia vždy vybrala na ukážku do detského programu len jeden súbor, od r. 1999 aj dva (výnimočne tri). Počas prvej dekády 21. storočia ich aktivita narastá, vrcholí v roku 2005, dôsledkom čoho bolo vytvorenie súťažnej platformy pre detské recitačné kolektívy v nasledujúcom roku a udeľovanie hlavnej ceny prehliadky nielen v kategórii divadiel poézie, ale od roku 2006 aj v kategórii detských recitačných kolektívov.

 

 

 

Významným činom tohto obdobia bola edičná činnosť. Jednak pokračovalo vydávanie Zápisníka v rokoch 2002 a 2004, jednak v duchu tradície THF vyšla k 50. HK bibliofília Desať básní, ktoré otriasli Kubínom. V rámci projektu Svedkovia minulosti vyšli ďalšie dokumentačné materiály o Hviezdoslavovom Kubíne pod názvom Tak prichádza k nám slovo, ktoré sumarizovali obdobie v umeleckom prednese v rokoch 1991 – 2006 knižne vo faktoch a esejach, ale aj s prílohou na DVD so záznamami najlepších prednesov a kolektívov za uvedené obdobie. Projekt pokračoval v rokoch 2007 - 2009 v spolupráci so Slovenským rozhlasom cyklom 10 relácií Tak prichádzalo slovo... a ich kompletným vydaním na CD, čím vznikol zvukový prierez slovenského amatérskeho prednesu od jeho začiatkov po rok 2009.


Aj v dnešnej generácii môžeme zaznamenať ustálené a stabilizované osobnosti, ktoré sa prednesu venujú dlhodobo, cieľavedome, systematicky ako recitátori aj ako pedagógovia a porotcovia – Soňa Pariláková, Ingrid Zachorecová, Milada Záthurecká, Mária Danadová a i. Z osobností tohto obdobia, ktoré charakterizuje dynamickejší prejav než v minulosti, snaha pracovať aj so scénickými prostriedkami, možno menovať Magdalénu Vilhanovú, Petra Horta, Evu Palkovičovú, Teréziu Benejovú a i. Veľkým ocenením všetkých snáh recitátorov, ich lektorov i organizátorov za posledné obdobie bolo udelenie Ceny za tvorivý čin roka na Scénickej žatve 2010 Michaele Viskupičovej za prednes básne P. O. Hviezdoslava Anča. Aj detské recitačné kolektívy sa dočkali širšieho divadelného uznania, keď DDS Zrkadlo pri ZUŠ J. L. Bellu v Kremnici dostal rovnakú cenu v roku 2013 za inscenáciu D. Charmsa: Bol raz jeden človek v réžii Petra Luptovského.

Organizácia celoštátnej prehliadky – festivalu Hviezdoslavov Kubín by bola nemysliteľná bez celého štábu pracovníkov, medzi ktorými treba menovať aj organizátorov z Dolného Kubína, najmä Petra Škrabáka, Thea H. Florina, Annu Noskovú, Dagmar Kubištovú, Milana Gondu a i.
Blížiaci sa 60. ročník súťaže Hviezdoslavov Kubín tak nemusí byť prípravou na dôchodok, ale výzvou k ďalšiemu udržaniu a omladeniu tohto podujatia a oblastí, ktoré sa na ňom prezentujú – prednesu detí, mládeže a dospelých, divadiel poézie i detských recitačných kolektívov.

Jaroslava Čajková
Fotografie: © Filip Lašut a archív NOC