Preskočiť na obsah

Uložiť ako na zahraničných festivaloch

Uložiť ako na zahraničných festivalochBratislavský súbor Uložiť ako má za sebou veľmi úspešnú divadelnú sezónu. Vznikol iba minulý rok a hneď s prvou inscenáciou Pojednávanie vo veci Genesis sa mu podarilo získať Cenu za tvorivý čin roka na Scénickej žatve 2016. Za ten rok hrali niekoľkokrát na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ako zástupcov Slovenska si ich vybrali organizátori svetového festivalu v Monaku (Mondial du Théâtre de Monaco – Svetový festival amatérskeho divadla), ktorý sa koná každé štyri roky. Festival organizuje Medzinárodná asociácia amatérskeho divadla AITA/IATA. S režisérom Pavlom Viechom a herečkou Terezou Stachovou som sa stretla po ich účinkovaní na zahraničnom festivale v Kanade.

> Ste mladý súbor a hneď s prvou inscenáciou sa vám podarilo minulý rok vyhrať Scénickú žatvu ako zatiaľ posledným, keďže tento rok bola nesúťažná. Čo sa za ten rok stalo so súborom Uložiť ako?
Pavol Viecha: Ja osobne som v divadle zažil veľmi veľa, skúšal som rôzne formy a variácie v herectve, ako sa dá naň rôzne nazerať. Pre mňa je zaujímavé, ako pracovať s hercami. Keď už mám nejaký inscenačný „skelet“ takmer hotový, nemusím rozmýšľať iba teoreticky, či by to či ono fungovalo, ale môžem si dovoliť skúšať, ako pracovať v herectve napríklad s pauzami, detailmi. A z organizačného hľadiska som si uvedomil, aké je namáhavé udržať súbor a koordinovať toľko ľudí.
Tereza Stachová: Ja som si uvedomila dôležitosť divadelného manažéra, ktorý dohaduje termíny skúšok a drží súbor pokope, ale komunikuje napríklad aj so zahraničnými festivalmi a dohaduje podmienky.

> Pomohlo vám nejako ocenenie za tvorivý čin roka na Scénickej žatve?
Pavol Viecha: Samozrejme, otvorilo nám dvere najmä na zahraničné festivaly. Vďaka tomu sme boli na Jiráskovom Hronove, v Monaku a aj Kanade.

> Účinkovali ste na vrcholnom festivale amatérskeho divadla na Slovensku aj na Jiráskovom Hronove – celoštátnom festivale amatérskeho divadla v Česku. Aký rozdiel medzi nimi vidíte?
Tereza Stachová: Pre mňa bol najväčší rozdiel najmä v počte divákov. Žatvu veľmi dobre poznám, súbory hrajú väčšinou iba raz, ale keď mi organizátori z Jiráskovho Hronova napísali, že chcú, aby sme hrali trikrát pre 150 divákov, bola som veľmi zaskočená. Nevedela som, či príde toľko divákov, ale takmer vždy sme hrali pre plnú sálu.
Pavol Viecha: Na Jiráskovom Hronove bol veľmi zaujímavý aj off program a sprievodné akcie. Zrejme to súvisí aj s lepšími finančnými možnosťami, aj s počtom divákov, ktorí na Jiráskov Hronov chodia.

> Ako sa vám tam hralo a ako vás prijalo české publikum?
Tereza Stachová: Ja som pocítila rozdiel hneď od prvej minúty, od prvej vety, pretože sa ozval hurónsky smiech. Mala som pocit, že ich to baví, že radi zabŕdnu do náboženskej témy, že ich baví sa na nej baviť. Samozrejme, my nechceme vieru nijako zhadzovať, ale myslím si, že ich to bavilo viac ako na Slovensku. Hrali sme to tam trikrát a urobili sme si jeden taký interný experiment. Počas druhého predstavenia sme trošku uleteli. Každý z nás účinkujúcich mal urobiť niečo, čo ešte nikdy predtým neurobil. Chceli sme sa navzájom prekvapiť a zistiť, ako v takej situácii zareagujeme, či sme schopní pohotovo zaimprovizovať. Bolo to trochu šialené predstavenie, ale nakoniec veľmi dobré.

...

> Skúsenosti zo zahraničia boli aj pre vás inšpirujúce. Máte pocit, že vás môžu posunúť ďalej?
Tereza Stachová: Určite áno, každá skúsenosť posúva ďalej.

> Začína sa nová divadelná sezóna, čo vás čaká?
Tereza Stachová: Naša situácia je teraz dosť komplikovaná. Sme rozlietaní, každý sme niekde inde, už sa tak často nestretávame. Vlastne sa stretávame najmä vtedy, keď ideme hrať Pojednávanie vo veci Genesis, ktoré si vždy radi spolu zahráme. Ale ďalšia sezóna je otvorená, keďže študujeme v rôznych krajinách. Možno sa niekedy v budúcnosti opäť stretneme v podobnom zložení a niečo vytvoríme.

Pripravila a foto Alexandra Štefková

(celý rozhovor si prečítate v Javisku 3/2017)