Preskočiť na obsah

Slovenská próza v popradskej Commedii

Moje prvé dotyky so slovenskou lyrizovanou prózou siahajú do roku 1990. Vtedy som zdramatizoval poviedku Františka Švantnera Šabľa. Výrazný vklad do jej inscenácie priniesol aj akademický maliar Marián Čižmárik, ktorý ako základný pôdorys navrhol praktikáble postavené do kríža a diváci sedeli v polkruhu, čo bola čiastočná aréna, ale v konečnom dôsledku vytvárali oblúk, ktorý je nad každým krížom za dedinou... Scenár mal asi desať strán, a tak nám bolo jasné, že veľkú pozornosť musíme venovať poetickým obrazom, aby sme pretlmočili náročný Švantnerov jazyk do divadelnej podoby. Gro predstavenia teda tvorili filmové obrazy podfarbované živou goralskou muzikou...
...
Nenaštudoval som až tak veľa inscenácií na motívy slovenskej literatúry. Určite viac by vedeli o slovenskej próze rozprávať tvorcovia, ktorí určovali tón v 80. a 90. rokoch. Predovšetkým Ľubo Majera, ktorý dlhoročne spolupracoval so súborom z Brezna, alebo Matúš Oľha, režisér v Martine, Brezne a Prešove. V neposlednom rade aj Ján Sládeček alebo Michal Babiak, ktorý bol tiež v Monaku v roku 1997 so súborom Gesto z Bratislavy a inscenáciou Vlkolak na motívy poviedky Františka Švantnera Nevesta hôľ. Ak by boli Brezňania splnili limit desať účinkujúcich, tak by v Monaku určite predstavili aspoň štyri hry zo svojej dlhoročnej tvorby...
Vlado Benko: Pastier (2008)Po úspešnom uvedení Pastiera ma nesmierne láka naštudovať monodrámu na motívy Knihy o cintoríne od Samka Táleho. Tá výpoveď obsahuje všetko, čo si žiada dobré divadlo... A ešte mám jeden sen, len netuším kedy sa pustím do dramatizácie: naštudovať monodrámu na motívy románu Ernesta Hemingwaya Starec a more.

Vlado Benko
Foto: Filip Lašut a Lukáš Matejka

(celý článok si prečítate v Javisku 3/2017)