Preskočiť na obsah

Jozef Mokoš: Z rozprÁVKY do rozprÁvky

(na motívy knihy Márie Ďuríčkovej Jasietka)
Hru môžeme inscenovať ako putovanie v jednej
divadelnej sále na viacerých javiskách.
Účinkujú:
Žofka
Žofkina stará mama
Pipapendi-Goroš
Čarovné klbko
Popolvár – najväčší na svete
Stráže
Lastovička
Kukučka
Vrabce
Bocian
Dedko
Tri straky
Nič
Svätý Peter
Pán Boh
Archanjel Gabriel
Anjelici
Hasprčko
Mrcúlik
Smrtka
Ďateľ
Mišo
Čarodejník Železohnát
1. dračia hlava
2. dračia hlava
3. dračia hlava
Princezná
Krt
Sitnianski rytieri
Jasietka
Hasič
(Dedinská izba. Posteľ, nad ňou fotografia Žofkinej starej mamy so starým otcom. Na stenách sú zavesené obrázky svätých a vyšívané plátno s nápisom: „Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí.“)
Žofka (sedí za stolom nad prázdnym tanierom a okolo nej pobehuje stará mama s hrncom v ruke).
Starká: Šikovne si to dojedla, len čo je pravda. (Berie zo stola Žofkin tanier.) Ukáž, nech to spracem!
Žofka: Starká, ale mne ste ešte ani nenabrali.
Starká: Ach, ja hlava deravá... Tu máš, moja, nak ti padne na úžitok. (Naberie zo dve, zo tri žufanky polievky do Žofkinho taniera.) Ani nevieš, vnúča moje, aká som ti rada, že si prišla, lebo bez teba, Marienka...
Žofka: Žofka, starká, Žofka!
Starká: Ale akáže som ti ja Žofka, dievka moja, veď ja som odjakživa Katarína. Čo si už zabudla, Zuzka moja?!
Žofka: Ale ja sa volám Žofka. Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka.
Starká: Z Jalšovíka? Odtiaľ mám vnučku. Nepoznáš ju náhodou?
Žofka: Veď tá vnučka, starká, to som ja – Žofka – a prišla som k vám na prázdniny.
Starká: To je dobre, Evka moja, lebo bez teba, Emka, je tu pusto. Aj ten môj, len čo som ho do nedeľných hábov vystrojila, pátričky mu do rúk nachystala, už ho nebolo. Odišiel a doteraz sa mi z cmitera nevrátil. Som tu ja, Vierka moja, ako ten kôl v plote, samučičká, sama. Ale odteraz nám tu bude spolu sveta žiť. Budeme chodiť na maliny a na tie... akože im je meno... Nó... také guľôčky – ako keď sa ti roztrhne ruženec...
Žofka: Čučoriedky?
Starká: Horkýže čučoriedky! Nó... Predsa také drobné, červené... Furt sa mi gúľajú po rozume... Akože sa... Aj kúpele sa tak voľáko volajú.
Žofka: Piešťany? Patince? Brusno?
Starká: No konečne si si spomenula... Brusno! Pravdaže Brusno – veď hovorím, že sa tak voľáko volajú ako tie kúpele. Brusno – brusnice. Budeme chodiť na brusnice, Terka moja. A na žinčicu, na huby.
Žofka: A na jahody.
Starká: A večer ti budem rozprávať rozprávky?
Žofka: Koho by dnes bavilo počúvať rozprávky, veď je telka, počítač... Rozprávky sú ohrozený druh.
Starká: Ale čo to hovoríš, Klárika moja, rozprávky tu boli od počiatku sveta a budú tu dovtedy, kým sa ľudstvo ešte bude skladať z ľudí.
Žofka: A vy si ich, starká, pamätáte?
Starká: Pravdaže pamätám. Skoro všetky, okrem tej o Jasietke. Jasietka sa mi kdesi stratila.
Žofka: Jasietka? Aké pekné meno. Také starožitné. Ľahučké, ako keď plamienok poskakuje po triesočke.
Starká: Veru, Jasietka bola ako živé striebro – zvedavá, neposedná, veselá. Keď to meno vyslovím, vždy ma zohreje pri srdci. (Zavrie oči.) Ja-siet-ka.
Žofka: Ja vám tú Jasietku, starká, privediem. Ale teraz už choďte...
Starká (obúva si čižmy, oblieka kabát a odchádza, ale medzi dvermi sa zastaví). Julka moja, a kam to mám ísť?
Žofka (smeje sa): Spať. Máte ísť spať. (Vyzlečie ju a uloží ju do postele.) Dobrú noc. Ja sa už ponáhľam snívať o Jasietke.
Starká (v polospánku): Dobrú...
(O chvíľu zasvieti do izby strieborný mesačný lúč, zdvihne sa vietor, ale my počas jeho zavýjania zreteľne počujeme Jasietkin zúfalý hlas.)
Jasietka: Žofka, nedaj mi zahynúť! Nedovoľ, aby sa na mňa zabudlo. Pomôž mi, prosím ťa, pomôž!
Žofka: Idem, Jasietka, idem! 
(Vietor ju zdvihne a Žofka ako námesačná prejde po strope k otvorenému oknu. Keď vyjde z chalupy, vietor sa utíši a ona vykročí po ceste, ktorá má po pravej strane tabuľu s nápisom Rozprávková krajina, aj v maďarskom jazyku.)
Aká som odrazu smelá, to asi preto, lebo sa bojím, že by som sa mohla báť.
Pipapendi-Goroš (je drobná, maličká, čudná rozprávková postava, ktorá sa blíži k Žofke na malom rebriniaku, čo sa hýbe sám od seba): Pŕŕŕ! (Zastane pred prekvapenou Žofkou.) A ty si kto?
Žofka:  Ja som Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka.
Pipapendi-Goroš: Teší ma, ja som Pipapendi-Goroš, sprievodca po Rozprávkovej krajine.
Žofka: Ty máš ale zvláštne krstné meno. Skoro ako Popokatepetl. Akože sa to voláš?
Pipapendi-Goroš: Pipapendi.
Žofka: Pipapendipapipendipa... To sa nikdy nenaučím. Budem ťa volať Pi.
Pipapendi-Goroš: Hovoríš mi pi? Ale ja nie som smädný.
Žofka: Pi ako meno a nie pi ako pi. Rozumieš, Pi?
Pi (pokrúti nesúhlasne hlavou): Áno.
...
(Dedinská izba Žofkinej starej mamy. Žofka leží v posteli a starká sa na ňu s obdivom pozerá.)
Žofka (prebúdza sa): Starká, snívalo sa mi o Jasietke. Ako som ju hľadala, ako som ju našla...
Starká: Ja viem, vnúča moje, ja som sa celú noc do tvojich snov pozerala. Aká si bola statočná, húževnatá... Just ako Jasietka, aj ty si zvedavá, dobrosrdečná, neposedná ako ten plamienok, keď poskakuje na triesočke. A preto ťa odteraz budem volať Jasietka.
Žofka: A nezabudneš na to, starká?
Starká: Na čo? Pravdaže zabudnem, ale nie je dôležité, čo si pamätá hlava. Dôležitejšie je, keď si ťa pamätá srdce, Jasietka moja.
K O N I E C
Divadlo Lab VŠMU | 15. 4. 2013 „Jednotlivé rozprávky umiestnil (scénograf) do výklenkov, ktoré netypizovaná miestnosť má. Vytvára tak princíp mansionov: odkryje sa plachta a odohrá sa jeden z príbehov, potom sa pokračuje k ďalšiemu hraciemu miestu. Diváci sedia v prostriedku miestnosti na stoličkách bez operadiel, môžu sa tak otáčať tým smerom, kde sa práve odohráva dej.“ (Lenka Dzadíková: Za Jasietkou, www.theatre.sk)

(na motívy knihy Márie Ďuríčkovej Jasietka)

Hru môžeme inscenovať ako putovanie v jednej divadelnej sále na viacerých javiskách.

Účinkujú:
Žofka, Žofkina stará mama, Pipapendi-Goroš, Čarovné klbko, Popolvár – najväčší na svete, Stráže, Lastovička, Kukučka, Vrabce, Bocian, Dedko, Tri straky, Nič, Svätý Peter, Pán Boh, Archanjel Gabriel, Anjelici, Hasprčko, Mrcúlik, Smrtka, Ďateľ, Mišo, Čarodejník Železohnát, 1. dračia hlava, 2. dračia hlava, 3. dračia hlava,  Princezná, Krt, Sitnianski rytieri, Jasietka, Hasič

(Dedinská izba. Posteľ, nad ňou fotografia Žofkinej starej mamy so starým otcom. Na stenách sú zavesené obrázky svätých a vyšívané plátno s nápisom: „Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí.“)

Žofka (sedí za stolom nad prázdnym tanierom a okolo nej pobehuje stará mama s hrncom v ruke).
Starká: Šikovne si to dojedla, len čo je pravda. (Berie zo stola Žofkin tanier.) Ukáž, nech to spracem!
Žofka: Starká, ale mne ste ešte ani nenabrali.
Starká: Ach, ja hlava deravá... Tu máš, moja, nak ti padne na úžitok. (Naberie zo dve, zo tri žufanky polievky do Žofkinho taniera.) Ani nevieš, vnúča moje, aká som ti rada, že si prišla, lebo bez teba, Marienka...
Žofka: Žofka, starká, Žofka!
Starká: Ale akáže som ti ja Žofka, dievka moja, veď ja som odjakživa Katarína. Čo si už zabudla, Zuzka moja?!
Žofka: Ale ja sa volám Žofka. Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka.
Starká: Z Jalšovíka? Odtiaľ mám vnučku. Nepoznáš ju náhodou?Žofka: Veď tá vnučka, starká, to som ja – Žofka – a prišla som k vám na prázdniny.
Starká: To je dobre, Evka moja, lebo bez teba, Emka, je tu pusto. Aj ten môj, len čo som ho do nedeľných hábov vystrojila, pátričky mu do rúk nachystala, už ho nebolo. Odišiel a doteraz sa mi z cmitera nevrátil. Som tu ja, Vierka moja, ako ten kôl v plote, samučičká, sama. Ale odteraz nám tu bude spolu sveta žiť. Budeme chodiť na maliny a na tie... akože im je meno... Nó... také guľôčky – ako keď sa ti roztrhne ruženec...
Žofka: Čučoriedky?
Starká: Horkýže čučoriedky! Nó... Predsa také drobné, červené... Furt sa mi gúľajú po rozume... Akože sa... Aj kúpele sa tak voľáko volajú.
Žofka: Piešťany? Patince? Brusno?
Starká: No konečne si si spomenula... Brusno! Pravdaže Brusno – veď hovorím, že sa tak voľáko volajú ako tie kúpele. Brusno – brusnice. Budeme chodiť na brusnice, Terka moja. A na žinčicu, na huby.
Žofka: A na jahody.
Starká: A večer ti budem rozprávať rozprávky?
Žofka: Koho by dnes bavilo počúvať rozprávky, veď je telka, počítač... Rozprávky sú ohrozený druh.
Starká: Ale čo to hovoríš, Klárika moja, rozprávky tu boli od počiatku sveta a budú tu dovtedy, kým sa ľudstvo ešte bude skladať z ľudí.
Žofka: A vy si ich, starká, pamätáte?
Starká: Pravdaže pamätám. Skoro všetky, okrem tej o Jasietke. Jasietka sa mi kdesi stratila.
Žofka: Jasietka? Aké pekné meno. Také starožitné. Ľahučké, ako keď plamienok poskakuje po triesočke.
Starká: Veru, Jasietka bola ako živé striebro – zvedavá, neposedná, veselá. Keď to meno vyslovím, vždy ma zohreje pri srdci. (Zavrie oči.) Ja-siet-ka.
Žofka: Ja vám tú Jasietku, starká, privediem. Ale teraz už choďte...
Starká (obúva si čižmy, oblieka kabát a odchádza, ale medzi dvermi sa zastaví). Julka moja, a kam to mám ísť?
Žofka (smeje sa): Spať. Máte ísť spať. (Vyzlečie ju a uloží ju do postele.) Dobrú noc. Ja sa už ponáhľam snívať o Jasietke.
Starká (v polospánku): Dobrú...

(O chvíľu zasvieti do izby strieborný mesačný lúč, zdvihne sa vietor, ale my počas jeho zavýjania zreteľne počujeme Jasietkin zúfalý hlas.)

Jasietka: Žofka, nedaj mi zahynúť! Nedovoľ, aby sa na mňa zabudlo. Pomôž mi, prosím ťa, pomôž!
Žofka: Idem, Jasietka, idem! (Vietor ju zdvihne a Žofka ako námesačná prejde po strope k otvorenému oknu. Keď vyjde z chalupy, vietor sa utíši a ona vykročí po ceste, ktorá má po pravej strane tabuľu s nápisom Rozprávková krajina, aj v maďarskom jazyku.)
Aká som odrazu smelá, to asi preto, lebo sa bojím, že by som sa mohla báť.
Pipapendi-Goroš (je drobná, maličká, čudná rozprávková postava, ktorá sa blíži k Žofke na malom rebriniaku, čo sa hýbe sám od seba): Pŕŕŕ! (Zastane pred prekvapenou Žofkou.) A ty si kto?
Žofka: Ja som Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka.
Pipapendi-Goroš: Teší ma, ja som Pipapendi-Goroš, sprievodca po Rozprávkovej krajine.
Žofka: Ty máš ale zvláštne krstné meno. Skoro ako Popokatepetl. Akože sa to voláš?
Pipapendi-Goroš: Pipapendi.
Žofka: Pipapendipapipendipa... To sa nikdy nenaučím. Budem ťa volať Pi.
Pipapendi-Goroš: Hovoríš mi pi? Ale ja nie som smädný.
Žofka: Pi ako meno a nie pi ako pi. Rozumieš, Pi?
Pi (pokrúti nesúhlasne hlavou): Áno....

...

(Dedinská izba Žofkinej starej mamy. Žofka leží v posteli a starká sa na ňu s obdivom pozerá.)

Žofka (prebúdza sa): Starká, snívalo sa mi o Jasietke. Ako som ju hľadala, ako som ju našla...
Starká: Ja viem, vnúča moje, ja som sa celú noc do tvojich snov pozerala. Aká si bola statočná, húževnatá... Just ako Jasietka, aj ty si zvedavá, dobrosrdečná, neposedná ako ten plamienok, keď poskakuje na triesočke. A preto ťa odteraz budem volať Jasietka.
Žofka: A nezabudneš na to, starká?
Starká: Na čo? Pravdaže zabudnem, ale nie je dôležité, čo si pamätá hlava. Dôležitejšie je, keď si ťa pamätá srdce, Jasietka moja.

K O N I E C

(celú hru si môžete prečítať v Javisku 1/2017)

Divadlo Lab VŠMU | 15. 4. 2013 „Jednotlivé rozprávky umiestnil (scénograf) do výklenkov, ktoré netypizovaná miestnosť má. Vytvára tak princíp mansionov: odkryje sa plachta a odohrá sa jeden z príbehov, potom sa pokračuje k ďalšiemu hraciemu miestu. Diváci sedia v prostriedku miestnosti na stoličkách bez operadiel, môžu sa tak otáčať tým smerom, kde sa práve odohráva dej.“
(Lenka Dzadíková: Za Jasietkou, www.theatre.sk)

Z rozprÁVKY do rozprÁvky