Preskočiť na obsah

Meszáros – Foltán – Šišková – Pajanková – Šárik – Varhaníková – Bekéniová – Galková: Rozprávky nášho života (anketa)

Meszáros – Foltán – Šišková – Pajanková – Šárik – Varhaníková – Bekéniová – Galková: Rozprávky nášho života (anketa)
Detstvo každého z nás je spojené s rozprávkami. S tými, ktoré sme si snívali a predstavovali, ale aj s tými, ktoré sme počúvali, čítali či pozerali. Vstupovali do našich myslí, predstáv a možno nás aj výraznejšie ovplyvnili. Takto si na ne v dospelosti spomínajú slovenskí divadelníci.
1. Ktorú rozprávku si pamätáte z detstva ako prvú?
2. Ktorá/é rozprávka/y vás v živote oslovili najviac?
Petr Meszáros, Starý Tekov
1. Z útleho detstva si pamätám niekoľko, ktoré vo mne rezonovali. Boli to hlavne dve: mojím otcom dramatizovaná česká rozprávka (do svojich šiestich rokov som žil v Litvínove) o Budulínkovi – chlapcovi, ktorého uniesla líška, a dedko s babkou ho išli hľadať k nore, a najmä rozprávka o líške, ktorá ukradla, tuším, zajkovi dom. Utkvela mi hlavne preto, že mi ju mama aj inscenovala. Samozrejme, s plyšovými hračkami – líškou, zajacom..., ale napríklad aj s kefou na drhnutie vane. Kefa bola najhlavnejším a najkladnejším hrdinom – Ježkom, ktorý líšku dostal von z domčeka. K bábkam patrilo aj mimické podanie a zmeny hlasu mojej mamy: „Jáááá vylezu, ale na louce budou chlupy lítat!!“
Z knižnej podoby si najviac a zrejme aj ako prvú pamätám Rodariho Cibulkove dobrodružstvá, najmä vďaka nádherným ilustráciám.
2. V tomto prípade odpoviem jednoznačne: Exupéryho Malý princ. Ten ma nielen oslovil, ale stále oslovuje. Čítal som ho niekoľkokrát, vždy v rôznych obdobiach života, a stále v ňom nachádzam čosi „podstatnejšie“ ako pri predchádzajúcom čítaní. Rozprávka na celý život...
Štefan Foltán, Vráble
1. Prvá rozprávka, pri ktorej počúvaní som ako druhák na základnej škole živo videl celý príbeh, bola z pera Kristy Bendovej – Opice z našej police.
2. Z klasických rozprávok ma určite najviac oslovili slovenské ľudové, zozbierané Pavlom Dobšinským. V nich sa pre mňa odráža múdrosť každodenného života. Pri práci v divadle však dramaturgiu nerobím sám, ale spoločne s kolektívom súboru. Tak sa v našej tvorbe objavil klasický autor (H. Ch. Andersen) a aj súčasný (D. Dušek).
Marica Šišková, Nitra
1. O bračekovi jelenčekovi.
2. Mám veľmi rada rozprávky Oscara Wilda, Hermanna Hesseho, ale asi najviac mi učaroval rozprávkový príbeh Mladej čarodejnice v spracovaní českého autora Tomáša Pěkného, ktorý vyšiel pod názvom Havran z kamene. Okrem krásnej poetiky má silnú tému priateľstva, lásky, obety, zrady. Vždy, keď ma kniha zaujme alebo mi núka viaceré roviny pre javiskovú interpretáciu, je pre mňa zážitkom spolu s deťmi objavovať, čo z príbehu si vyberieme, čo je pre nás dôležité, aby sme sa o to podelili s divákmi. „Havrana“ som inscenovala ešte vo Vinodole a je pre mňa stále jedným z najkrajších príbehov o priateľstve...
Magda Pajanková, Praha
1. Myslím, aj podľa prvých kresieb (mojich vzorov), že mi v pamäti rezonuje rozprávka o princeznej, ktorá bola treťou dcérou kráľa, teda iste to bude Popoluška. Zrejme sa zhodovala s naším vtedajším životom: rodinný dom, psík, dvor... Navyše pochádzam z rodiny, kde sú tri dcéry... V rozprávkových opisoch asi boli dôležité aj krásne šaty, lebo ako deti sme sa na ulici rady hrávali na víly a princezné... V rozprávke sú teda opisy dôležité, lebo sme si ich potom dotvárali svojimi farbami a tvarmi, tvárami... (kráľovná = mama, kráľ = otec...).
2. Myslím, že princíp troch sestier mi ostal, paradoxne mám doma v opatere Kráľa Leara... (aj keď moje sestry nie sú negatívne postavy). Trojka je pre mňa asi magická, pretože životným krédom v mnohých oblastiach u mňa víťazí rozprávka O troch grošoch: niečo som dostala, niečo odovzdávam ďalej a niečo príležitostne požičiavam priateľom, keďže deti nemám. Na tejto rozprávke mi je sympatické, že gazda poučil kráľa. Je to stále aktuálne a čisté posolstvo.
Ľubo Šárik, Rimavská Sobota
1. Prvá sa mi do pamäti vryla rozprávka Pavla Dobšinského Popolvár najväčší na svete, ktorú mi moja dobrá mama čítala na pokračovanie v posteli pred spaním. Znova a znova som chcel počuť tie časti, z ktorých som mal strach. Priťahovali ma a mama ma držala za ruku. Mal som pocit šťastia i strachu zároveň. Na javisku bábkového divadla v Košiciach som videl prvú inscenáciu hry S. I. Preobraženského a S. V. Obrazcova O veľkom Ivanovi na prelome rokov 1960 a 1961.
2. Zaujal ma a oslovil príbeh Malého princa. Do sveta imaginácie a fantázie ma rovnako vtiahol osud Janka Piporu zo zbierok Sama Czambela či nonsensové rozprávky Aloisa Mikulku v jeho zbierke rozprávok Mňaukajúca hviezda, či Barrieho Peter Pan. V rozprávkových príbehoch ma priťahuje svet morálnych hodnôt, lásky a slobody. Vo svete obraznosti nachádzam magické i fantastické spojenia, ktoré mi umožňujú prehĺbiť kvalitu vlastného života. Rozprávka mi sprítomňuje svet mýtov, v ktorých je človek zabývaný a po ktorých nevedome túži. Ak sa raz svet spoločenských mravných hodnôt uchovávaných v rozprávkach začne relativizovať, nastúpi bezbrehá svojvôľa a svet sa ocitne na troskách reality.
Zuzana Varhaníková, Bánovce nad Bebravou
1. Bola to rozprávka, ktorú mi rozprávala moja babička o povodni a dievčatku v kolíske, ako ho zachránili a ako malo boľavé oči, ktoré mu liečili harmančekom. Chcela som ju počúvať každý večer. Neskôr, keď som už sama a rada čítala, som sa s podobným príbehom stretla v knihe Rozprávky starej matere.
2. Jednoznačne je to rozprávka-nerozprávka či skôr filozofický text Antoina de Saint-Exupéryho Malý princ. Neustále sa k tejto knihe vraciam. Stále v nej objavujem niečo nové, čo som predtým nepostrehla alebo nepochopila pre nedostatok životných skúseností. To znovuobjavovanie je fascinujúce, pretože pri ňom vždy objavím aj kúsok seba. „Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“
Ľubica Bekéniová, Prešov
1. Neviem to s určitosťou povedať, ale zdá sa mi, že ak aj nebola prvá, najviac ma oslovila rozprávka Lietajúci kufor od Andersena, a to dokonca tak, že sa mi pravidelne snívalo, že letím v kufri, ale, žiaľ, nie dosť vysoko na to, aby som sa cítila v bezpečí. Podchvíľou ma niekto stiahol za nohu na zem. Zúfalo som si želala, aby kufor so mnou letel vyššie, ale nešlo to. Až neskôr som sa dozvedela, že môj sen len signalizoval nedostatočne saturovanú potrebu bezpečia po tom, čo sa moji rodičia rozviedli. Mala som vtedy päť rokov.
2. Okrem spomínanej som milovala ešte rozprávky Dievčatko so zápalkami, Mrzké káčatko, Statočný cínový vojačik, Cisárove nové šaty, Snehová kráľovná, Šípková Ruženka, Popoluška a zaiste aj mnoho ďalších, ale čo bolo vari najúžasnejšie, to bol mamin hlas, jej telesná blízkosť a spôsob interpretácie. Moja mama bola veľká recitátorka, takže to nebolo len nejaké obyčajné, ale dramatické čítanie, úžasne stimulujúce moju predstavivosť. Ja som sa vžívala do tých dejov, postáv, spomínam si, že som plakala pri tristných príbehoch, napríklad pri Dievčatku so zápalkami, tak, že som zmáčala maminu nočnú košeľu, ako som sa k nej túlila. Potom som rovnaký model čítania či rozprávania rozprávok uplatnila pri svojich deťoch a vnúčatkách. So žiakmi som v detskom divadelnom súbore Sabinka „nacvičila“ Snehulienku a sedem trpaslíkov, Šípkovú Ruženku, Zlatú rybku a Cisárove nové šaty, zdramatizovala som Moravčíkovu Babu Klamolu, Kováčovu Zázračnú krajinu Timtarata a tiež rozprávku Žabka kráľovnou. Poslednú sme hrali ako bábkovú hru, pričom bábky som vyrábala sama a s kostýmami mi pomáhala mama. Keď som začínala s detským divadlom, bola som natoľko neskúsená, že prvé divadelné produkty som naozaj nacvičila, až postupne som sa dostala k vedomiu existencie dramatickej výchovy zásluhou Brigity Koppovej-Hamvasovej a absolvovala veľmi efektívne školenia u nás v Zálesí, neskôr stáže v zahraničí a svetové kongresy Drama in education.
Rozprávky ma inšpirovali k tvorbe štruktúrovaných dramatických hier – Červená Čiapočka (v spoluautorstve s Ivetou Kovalčíkovou), Mrzké káčatko, O dvanástich mesiačikoch, O hlúpej žene, Popoluška, Šípková Ruženka, Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (autor Peter Karpinský) – ktoré som overovala s mnohými skupinami učiteľov, účastníkov vzdelávania najčastejšie v programe Tvorivá dramatika v edukačnom procese. Štruktúrovaná práca na základe rozprávok priniesla nesmierne silné zážitky v tvorivom procese mne aj účastníkom vzdelávania. V rozprávkach je obsiahnutá životná skúsenosť a filozofia ľudstva, ponúkajú pohľad do množstva osudov, dejov a situácií; prostredníctvom rolovej hry poskytujú možnosť empatického vcítenia do spektra osôb, ich charakterov a to môže viesť aj k tolerantným postojom k ľuďom. Ponúkajú tiež možnosť nazerať na vlastné konanie, prežívanie, postoje pod novým zorným uhlom, a to spôsobom, ktorý nezraňuje sebaúctu, pretože aj chyby a omyly sú len prostriedkom učenia sa. Práca s rozprávkou obohacuje a rozvíja duchovnú stránku človeka, dovoľuje mu poznávať príčiny a dôsledky konania, chápať a tolerovať rozdielnosti a odlišnosti ľudí a ich životných situácií, konštruktívne riešiť problémy iných ako vlastné. Rozprávky je možné aj v dnešnej dobe využiť ako výchovné divadelné aj terapeutické médium. Rozhodne netešia len deti, ale aj dospelých. Mnoho rozprávok v mojom vedomí či podvedomí spí, ale niekedy stačí málo a prebudia sa k životu.
Zuzana Galková, Martin
1. Tie, ktoré mi rozprával či vymýšľal pre mňa deduško – O Ježoni, O Zuzke, Betke a zlodejovi Ondrovi a podobne. Vždy sme v nich hrali so sestrou hlavnú úlohu. Každá postava mala svoj vlastný hlas, takže to bol skutočne zážitok. Ale takú, ktorú nám prerozprával, a nevymýšľal, tá bola ešte z jeho detstva – O koníkovi so zlatou ohlávkou. Skrátka, mali sme svoj večerníčkový repertoár a deduško bol naplno vyťažený. 
2. V ranom detstve to bola asi Eliška a ocko Kráľ od Hany Doskočilovej. Vydanie, ktoré sme mali doma, bolo, podľa mňa, úžasne ilustrované. Príbeh Elišky, ktorá ako bábätko stratila mamičku, ale na rozdiel od ocka za ňou netrúchli, lebo si ju nepamätá, ba snaží sa byť dospelou a pomáhať smutno-veselému ockovi ako sa len dá, mi bol ohromne sympatický. Asi ma oslovila kombinácia smútku a radosti, ktorá z knižky šla, a predovšetkým činorodosť a ozajstnosť hlavnej hrdinky. Po prečítaní knižky som za maminou chodila ako taký prívesok, lebo som sa bála, že nám ju niečo vezme. Chodila som ju kontrolovať v noci, či je na svojom mieste a v poriadku.
Pripravila Jaroslava ČajkováDetstvo každého z nás je spojené s rozprávkami. S tými, ktoré sme si snívali a predstavovali, ale aj s tými, ktoré sme počúvali, čítali či pozerali. Vstupovali do našich myslí, predstáv a možno nás aj výraznejšie ovplyvnili. Takto si na ne v dospelosti spomínajú slovenskí divadelníci.

Detstvo každého z nás je spojené s rozprávkami. S tými, ktoré sme si snívali a predstavovali, ale aj s tými, ktoré sme počúvali, čítali či pozerali. Vstupovali do našich myslí, predstáv a možno nás aj výraznejšie ovplyvnili. Takto si na ne v dospelosti spomínajú slovenskí divadelníci.
1. Ktorú rozprávku si pamätáte z detstva ako prvú?
2. Ktorá/é rozprávka/y vás v živote oslovili najviac?

Petr Meszáros, Starý Tekov
1. Z útleho detstva si pamätám niekoľko, ktoré vo mne rezonovali. Boli to hlavne dve: mojím otcom dramatizovaná česká rozprávka (do svojich šiestich rokov som žil v Litvínove) o Budulínkovi – chlapcovi, ktorého uniesla líška, a dedko s babkou ho išli hľadať k nore, a najmä rozprávka o líške, ktorá ukradla, tuším, zajkovi dom. Utkvela mi hlavne preto, že mi ju mama aj inscenovala. Samozrejme, s plyšovými hračkami – líškou, zajacom..., ale napríklad aj s kefou na drhnutie vane. Kefa bola najhlavnejším a najkladnejším hrdinom – Ježkom, ktorý líšku dostal von z domčeka. K bábkam patrilo aj mimické podanie a zmeny hlasu mojej mamy: „Jáááá vylezu, ale na louce budou chlupy lítat!!“
Z knižnej podoby si najviac a zrejme aj ako prvú pamätám Rodariho Cibulkove dobrodružstvá, najmä vďaka nádherným ilustráciám.
2. V tomto prípade odpoviem jednoznačne: Exupéryho Malý princ. Ten ma nielen oslovil, ale stále oslovuje. Čítal som ho niekoľkokrát, vždy v rôznych obdobiach života, a stále v ňom nachádzam čosi „podstatnejšie“ ako pri predchádzajúcom čítaní. Rozprávka na celý život...

Štefan Foltán, Vráble
1. Prvá rozprávka, pri ktorej počúvaní som ako druhák na základnej škole živo videl celý príbeh, bola z pera Kristy Bendovej – Opice z našej police.
2. Z klasických rozprávok ma určite najviac oslovili slovenské ľudové, zozbierané Pavlom Dobšinským. V nich sa pre mňa odráža múdrosť každodenného života. Pri práci v divadle však dramaturgiu nerobím sám, ale spoločne s kolektívom súboru. Tak sa v našej tvorbe objavil klasický autor (H. Ch. Andersen) a aj súčasný (D. Dušek).

Marica Šišková, Nitra
1. O bračekovi jelenčekovi.
2. Mám veľmi rada rozprávky Oscara Wilda, Hermanna Hesseho, ale asi najviac mi učaroval rozprávkový príbeh Mladej čarodejnice v spracovaní českého autora Tomáša Pěkného, ktorý vyšiel pod názvom Havran z kamene. Okrem krásnej poetiky má silnú tému priateľstva, lásky, obety, zrady. Vždy, keď ma kniha zaujme alebo mi núka viaceré roviny pre javiskovú interpretáciu, je pre mňa zážitkom spolu s deťmi objavovať, čo z príbehu si vyberieme, čo je pre nás dôležité, aby sme sa o to podelili s divákmi. „Havrana“ som inscenovala ešte vo Vinodole a je pre mňa stále jedným z najkrajších príbehov o priateľstve...

Magda Pajanková, Praha
Magda Pajanková, Praha1. Myslím, aj podľa prvých kresieb (mojich vzorov), že mi v pamäti rezonuje rozprávka o princeznej, ktorá bola treťou dcérou kráľa, teda iste to bude Popoluška. Zrejme sa zhodovala s naším vtedajším životom: rodinný dom, psík, dvor... Navyše pochádzam z rodiny, kde sú tri dcéry... V rozprávkových opisoch asi boli dôležité aj krásne šaty, lebo ako deti sme sa na ulici rady hrávali na víly a princezné... V rozprávke sú teda opisy dôležité, lebo sme si ich potom dotvárali svojimi farbami a tvarmi, tvárami... (kráľovná = mama, kráľ = otec...).
2. Myslím, že princíp troch sestier mi ostal, paradoxne mám doma v opatere Kráľa Leara... (aj keď moje sestry nie sú negatívne postavy). Trojka je pre mňa asi magická, pretože životným krédom v mnohých oblastiach u mňa víťazí rozprávka O troch grošoch: niečo som dostala, niečo odovzdávam ďalej a niečo príležitostne požičiavam priateľom, keďže deti nemám. Na tejto rozprávke mi je sympatické, že gazda poučil kráľa. Je to stále aktuálne a čisté posolstvo.

Ľubo Šárik, Rimavská Sobota
1. Prvá sa mi do pamäti vryla rozprávka Pavla Dobšinského Popolvár najväčší na svete, ktorú mi moja dobrá mama čítala na pokračovanie v posteli pred spaním. Znova a znova som chcel počuť tie časti, z ktorých som mal strach. Priťahovali ma a mama ma držala za ruku. Mal som pocit šťastia i strachu zároveň. Na javisku bábkového divadla v Košiciach som videl prvú inscenáciu hry S. I. Preobraženského a S. V. Obrazcova O veľkom Ivanovi na prelome rokov 1960 a 1961.
2. Zaujal ma a oslovil príbeh Malého princa. Do sveta imaginácie a fantázie ma rovnako vtiahol osud Janka Piporu zo zbierok Sama Czambela či nonsensové rozprávky Aloisa Mikulku v jeho zbierke rozprávok Mňaukajúca hviezda, či Barrieho Peter Pan. V rozprávkových príbehoch ma priťahuje svet morálnych hodnôt, lásky a slobody. Vo svete obraznosti nachádzam magické i fantastické spojenia, ktoré mi umožňujú prehĺbiť kvalitu vlastného života. Rozprávka mi sprítomňuje svet mýtov, v ktorých je človek zabývaný a po ktorých nevedome túži. Ak sa raz svet spoločenských mravných hodnôt uchovávaných v rozprávkach začne relativizovať, nastúpi bezbrehá svojvôľa a svet sa ocitne na troskách reality.

Zuzana Varhaníková, Bánovce nad Bebravou
Zuzana Varhaníková, Bánovce nad Bebravou1. Bola to rozprávka, ktorú mi rozprávala moja babička o povodni a dievčatku v kolíske, ako ho zachránili a ako malo boľavé oči, ktoré mu liečili harmančekom. Chcela som ju počúvať každý večer. Neskôr, keď som už sama a rada čítala, som sa s podobným príbehom stretla v knihe Rozprávky starej matere.
2. Jednoznačne je to rozprávka-nerozprávka či skôr filozofický text Antoina de Saint-Exupéryho Malý princ. Neustále sa k tejto knihe vraciam. Stále v nej objavujem niečo nové, čo som predtým nepostrehla alebo nepochopila pre nedostatok životných skúseností. To znovuobjavovanie je fascinujúce, pretože pri ňom vždy objavím aj kúsok seba. „Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“

Ľubica Bekéniová, Prešov
Ľubica Bekéniová, Prešov1. Neviem to s určitosťou povedať, ale zdá sa mi, že ak aj nebola prvá, najviac ma oslovila rozprávka Lietajúci kufor od Andersena, a to dokonca tak, že sa mi pravidelne snívalo, že letím v kufri, ale, žiaľ, nie dosť vysoko na to, aby som sa cítila v bezpečí. Podchvíľou ma niekto stiahol za nohu na zem. Zúfalo som si želala, aby kufor so mnou letel vyššie, ale nešlo to. Až neskôr som sa dozvedela, že môj sen len signalizoval nedostatočne saturovanú potrebu bezpečia po tom, čo sa moji rodičia rozviedli. Mala som vtedy päť rokov.
2. Okrem spomínanej som milovala ešte rozprávky Dievčatko so zápalkami, Mrzké káčatko, Statočný cínový vojačik, Cisárove nové šaty, Snehová kráľovná, Šípková Ruženka, Popoluška a zaiste aj mnoho ďalších, ale čo bolo vari najúžasnejšie, to bol mamin hlas, jej telesná blízkosť a spôsob interpretácie. Moja mama bola veľká recitátorka, takže to nebolo len nejaké obyčajné, ale dramatické čítanie, úžasne stimulujúce moju predstavivosť. Ja som sa vžívala do tých dejov, postáv, spomínam si, že som plakala pri tristných príbehoch, napríklad pri Dievčatku so zápalkami, tak, že som zmáčala maminu nočnú košeľu, ako som sa k nej túlila. Potom som rovnaký model čítania či rozprávania rozprávok uplatnila pri svojich deťoch a vnúčatkách. So žiakmi som v detskom divadelnom súbore Sabinka „nacvičila“ Snehulienku a sedem trpaslíkov, Šípkovú Ruženku, Zlatú rybku a Cisárove nové šaty, zdramatizovala som Moravčíkovu Babu Klamolu, Kováčovu Zázračnú krajinu Timtarata a tiež rozprávku Žabka kráľovnou. Poslednú sme hrali ako bábkovú hru, pričom bábky som vyrábala sama a s kostýmami mi pomáhala mama. Keď som začínala s detským divadlom, bola som natoľko neskúsená, že prvé divadelné produkty som naozaj nacvičila, až postupne som sa dostala k vedomiu existencie dramatickej výchovy zásluhou Brigity Koppovej-Hamvasovej a absolvovala veľmi efektívne školenia u nás v Zálesí, neskôr stáže v zahraničí a svetové kongresy Drama in education.Rozprávky ma inšpirovali k tvorbe štruktúrovaných dramatických hier – Červená Čiapočka (v spoluautorstve s Ivetou Kovalčíkovou), Mrzké káčatko, O dvanástich mesiačikoch, O hlúpej žene, Popoluška, Šípková Ruženka, Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (autor Peter Karpinský) – ktoré som overovala s mnohými skupinami učiteľov, účastníkov vzdelávania najčastejšie v programe Tvorivá dramatika v edukačnom procese. Štruktúrovaná práca na základe rozprávok priniesla nesmierne silné zážitky v tvorivom procese mne aj účastníkom vzdelávania. V rozprávkach je obsiahnutá životná skúsenosť a filozofia ľudstva, ponúkajú pohľad do množstva osudov, dejov a situácií; prostredníctvom rolovej hry poskytujú možnosť empatického vcítenia do spektra osôb, ich charakterov a to môže viesť aj k tolerantným postojom k ľuďom. Ponúkajú tiež možnosť nazerať na vlastné konanie, prežívanie, postoje pod novým zorným uhlom, a to spôsobom, ktorý nezraňuje sebaúctu, pretože aj chyby a omyly sú len prostriedkom učenia sa. Práca s rozprávkou obohacuje a rozvíja duchovnú stránku človeka, dovoľuje mu poznávať príčiny a dôsledky konania, chápať a tolerovať rozdielnosti a odlišnosti ľudí a ich životných situácií, konštruktívne riešiť problémy iných ako vlastné. Rozprávky je možné aj v dnešnej dobe využiť ako výchovné divadelné aj terapeutické médium. Rozhodne netešia len deti, ale aj dospelých. Mnoho rozprávok v mojom vedomí či podvedomí spí, ale niekedy stačí málo a prebudia sa k životu.

Zuzana Galková, Martin
Zuzana Galková, Martin1. Tie, ktoré mi rozprával či vymýšľal pre mňa deduško – O Ježoni, O Zuzke, Betke a zlodejovi Ondrovi a podobne. Vždy sme v nich hrali so sestrou hlavnú úlohu. Každá postava mala svoj vlastný hlas, takže to bol skutočne zážitok. Ale takú, ktorú nám prerozprával, a nevymýšľal, tá bola ešte z jeho detstva – O koníkovi so zlatou ohlávkou. Skrátka, mali sme svoj večerníčkový repertoár a deduško bol naplno vyťažený. 
2. V ranom detstve to bola asi Eliška a ocko Kráľ od Hany Doskočilovej. Vydanie, ktoré sme mali doma, bolo, podľa mňa, úžasne ilustrované. Príbeh Elišky, ktorá ako bábätko stratila mamičku, ale na rozdiel od ocka za ňou netrúchli, lebo si ju nepamätá, ba snaží sa byť dospelou a pomáhať smutno-veselému ockovi ako sa len dá, mi bol ohromne sympatický. Asi ma oslovila kombinácia smútku a radosti, ktorá z knižky šla, a predovšetkým činorodosť a ozajstnosť hlavnej hrdinky. Po prečítaní knižky som za maminou chodila ako taký prívesok, lebo som sa bála, že nám ju niečo vezme. Chodila som ju kontrolovať v noci, či je na svojom mieste a v poriadku.

Pripravila Jaroslava Čajková