Preskočiť na obsah

Performancie konfliktu ako dramatického jadra v klasickej rozprávke

Podstatou dramatickosti výrazu je vyhrotené príbehové napätie. Jeho zdroj tkvie v životnej problémovej situácii. Tá je založená na protirečení, opozícii, čiže konflikte medzi dvoma dejotvornými činiteľmi, najčastejšie postavami. Výnimkou v tom nie je ani klasická rozprávka, ktorá koniec koncov patrí k osnovným, ustanovujúcim žánrom založeným na takto poňatej dramatickosti výrazu.
V sujetoch klasických čarovných rozprávok, ako vieme, sa spomínaný konflikt predstavuje takpovediac „vydestilovane“ čírym spôsobom, a to v podobe boja medzi dobrom a zlom, čo predpokladá zreteľnú diferenciáciu dvoch súperiacich strán. Ústredné „protihráčske“ postavy, modelované čierno-bielym spôsobom na predstaviteľov dobra a zla, sú typizované prostredníctvom jednoznačných protikladov, ktorým zodpovedajú symptomatické príznaky. K nim patrí už samotný pôvod postavy (ľudský – neľudský: napríklad princ – drak), charakter (čestný, spravodlivý – úskočný, skrivodlivý atď.) a napokon i výzor (pekný – škaredý). Takáto polarizácia však nemusí byť vždy vykryštalizovaná už od počiatku príbehu: hrdina môže byť spočiatku nevzhľadný (napríklad Popolvár, hnusná tvár) a škodca sa môže tváriť priateľsky (napríklad ježibaba v Medovníkovom domčeku), ba aj neskorší pomocník môže spôsobiť hrdinovi najprv škodu (jastrab v Železníkovi). Ani tieto prípady však nenarúšajú zásady schematickej charakterizácie, pretože sa riadia ustálenými sujetovými pravidlami rozprávky sui generis.
...
Možno predpokladať, že základné vidy performancie konfliktov, ktoré sme si práve priblížili, predstavujú vzhľadom na to, že klasická čarovná rozprávka patrí ku kultúrotvorným pradávnym príbehom (tzv. arcinaratívom), základnú typologickú osnovu konfliktov ako rozhodujúceho zdroja dramatickosti výrazu aj v iných umeleckých druhoch a žánroch (pokiaľ majú tému, t. j. sprostredkúvajú istý obraz fikčného sveta). To by značilo, že je z nich derivačne možné odvodiť oveľa širší, aktuálnejší (v súčasnom umení prítomný), a preto zaiste sofistikovanejší a vo svojej relativizujúcej nejednoznačnosti zložitejšie štruktúrovaný diapazón „dramatických“ príbehových jadier. Overovanie tejto hypotézy však presahuje kompetencie i ciele tohto príspevku (a je aj na tvorbe amatérskych divadelných súborov či recitátorov, pozn. red.).
Mariana Čechová
Foto Atila Gecse a Imro Hrabovský
Literatúra:
Afanasjev, A. N.: Ruské rozprávky. Bratislava : Academia, 1932, s. 44 – 53.
Bayley, H.: The lost language of symbolism. New York : Barnes & Noble, 1912, s. 196 – 231.
Franz, M.-L. von: Shadow and Evil in Fairy Tales. Boston – London : Shambhala, 1995, s. 200.
Plesník, Ľ. a kol.: Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2008, s. 217 – 221.
Propp, V. J.: Morfologie pohádky a jiné studie. Jinočany : H & H, 2008, 343 s.

Podstatou dramatickosti výrazu je vyhrotené príbehové napätie. Jeho zdroj tkvie v životnej problémovej situácii. Tá je založená na protirečení, opozícii, čiže konflikte medzi dvoma dejotvornými činiteľmi, najčastejšie postavami. Výnimkou v tom nie je ani klasická rozprávka, ktorá koniec koncov patrí k osnovným, ustanovujúcim žánrom založeným na takto poňatej dramatickosti výrazu.V sujetoch klasických čarovných rozprávok, ako vieme, sa spomínaný konflikt predstavuje takpovediac „vydestilovane“ čírym spôsobom, a to v podobe boja medzi dobrom a zlom, čo predpokladá zreteľnú diferenciáciu dvoch súperiacich strán. Ústredné „protihráčske“ postavy, modelované čierno-bielym spôsobom na predstaviteľov dobra a zla, sú typizované prostredníctvom jednoznačných protikladov, ktorým zodpovedajú symptomatické príznaky. K nim patrí už samotný pôvod postavy (ľudský – neľudský: napríklad princ – drak), charakter (čestný, spravodlivý – úskočný, skrivodlivý atď.) a napokon i výzor (pekný – škaredý). Takáto polarizácia však nemusí byť vždy vykryštalizovaná už od počiatku príbehu: hrdina môže byť spočiatku nevzhľadný (napríklad Popolvár, hnusná tvár) a škodca sa môže tváriť priateľsky (napríklad ježibaba v Medovníkovom domčeku), ba aj neskorší pomocník môže spôsobiť hrdinovi najprv škodu (jastrab v Železníkovi). Ani tieto prípady však nenarúšajú zásady schematickej charakterizácie, pretože sa riadia ustálenými sujetovými pravidlami rozprávky sui generis.
...
Možno predpokladať, že základné vidy performancie konfliktov, ktoré sme si práve priblížili, predstavujú vzhľadom na to, že klasická čarovná rozprávka patrí ku kultúrotvorným pradávnym príbehom (tzv. arcinaratívom), základnú typologickú osnovu konfliktov ako rozhodujúceho zdroja dramatickosti výrazu aj v iných umeleckých druhoch a žánroch (pokiaľ majú tému, t. j. sprostredkúvajú istý obraz fikčného sveta). To by značilo, že je z nich derivačne možné odvodiť oveľa širší, aktuálnejší (v súčasnom umení prítomný), a preto zaiste sofistikovanejší a vo svojej relativizujúcej nejednoznačnosti zložitejšie štruktúrovaný diapazón „dramatických“ príbehových jadier. Overovanie tejto hypotézy však presahuje kompetencie i ciele tohto príspevku (a je aj na tvorbe amatérskych divadelných súborov či recitátorov, pozn. red.).

Mariana Čechová
Foto Atila Gecse a Imro Hrabovský

(celý článok si prečítate v Javisku 1/2017)

Literatúra:

Afanasjev, A. N.: Ruské rozprávky. Bratislava : Academia, 1932, s. 44 – 53.
Bayley, H.: The lost language of symbolism. New York : Barnes & Noble, 1912, s. 196 – 231.
Franz, M.-L. von: Shadow and Evil in Fairy Tales. Boston – London: Shambhala, 1995, s. 200.
Plesník, Ľ. a kol.: Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2008, s. 217 – 221.
Propp, V. J.: Morfologie pohádky a jiné studie. Jinočany : H & H, 2008, 343 s.

Performancie konfliktu ako dramatického jadra v klasickej rozprávke