Preskočiť na obsah

Milan Brežák

Blaho Uhlár: Milan Brežák
(28. 3. 1945 – 28. 1. 2017)
Ochotnícke divadlo postihol v tomto roku silný úder. Po ťažkej chorobe, s ktorou bojoval ako lev, nás v polovici januára opustil Milan Brežák.
Je málo ľudí, ktorých život je taký naplnený láskou k divadlu.
Napriek materialistickému svetonázoru bol Milan človek duchovný. Nezhromažďoval hmotné statky, žil pre idey, spoluvytváral ich a pomáhal obhajovať. Cítil a vedel, že divadlo nie je miesto, kde sa môže ukázať a predvádzať, ale je to aréna pre nové a revolučné myšlienky, ktorých ambíciou je meniť svet k lepšiemu.
So svojimi stanoviskami v každom spornom prípade sa priklonil k odvážnejšiemu, inovatívnejšiemu, umelecky prieraznejšiemu riešeniu, hoci mohlo mať za následok kontroverzie. Vždy bol ochotný a schopný racionálne svoj názor obhajovať. Robil to s úsmevom, bol tmelom divadelného súboru. Je jeho veľkou zásluhou, že súbor DISK sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia dostal medzi špičku slovenského ochotníckeho divadla
a že tam zotrval počas troch dekád až dodnes.
Mnohé postupy, ktoré vyvolávali a veru často aj dnes vyvolávajú odpor (nekonečné diskusie o používaní vulgarizmov, za ktoré sa často považuje aj odvážne vyslovený názor, myšlienka), Milan obhajoval veľmi pokojne, neustále poukazujúc na mnohofarebnosť života, a teda vlastne na právo a aj povinnosť umelca hovoriť pravdu, hoci znie nepríjemne a bolestivo. 
Po odchode do dôchodku v roku 2007 sa do činnosti pre divadelný súbor DISK pustil naplno. Zvládol zložitú agendu komponovania projektov aj ich administratívnu realizáciu. Stal sa tak priam ideálnym impresáriom, ktorý dokázal na seba prevziať všetko to neumelecké, čo tvorba potrebuje, vytvoriť priam ideálnu pôdu pre tvorcov, a nikdy sa nesťažoval, robil to rád, lebo vedel, že to robí v mene umenia. A všetko bez nároku na poďakovanie.
Bohužiaľ, aj ochotnícke divadlo je oblasť, ktorej sa nevyhýbajú rôzne zákulisné aktivity, intrigy, úsilie ovplyvňovať výsledky súťaží nepriamo, ovplyvňovaním kompetentných ľudí. Všetko to bolo Milanovi vždy odporné a nikdy sa na niečom podobnom nezúčastňoval. Jeho založenie hovoriť vždy na rovinu ho mnohokrát v malomeštiackych pomeroch odsunulo do málo prijateľných pozícií, ale nikdy sa ich nepokúšal vylepšiť inak ako otvorenou diskusiou a prezentovaním svojej tvorby.
Hovorí sa, že všetci sme nahraditeľní, ale nie vždy je to pravda. V Milanovom prípade, bohužiaľ, vznikla jazva, ktorá tak skoro zaplnená nebude.
Blaho Uhlár
Foto archív NOC
Rozhovor s posledným držiteľom Ceny Jozefa Kronera v amatérskom divadle bol uverejnený v Javisku 3/2014.

(28. 3. 1945 – 28. 1. 2017)

Milan BrežákOchotnícke divadlo postihol v tomto roku silný úder. Po ťažkej chorobe, s ktorou bojoval ako lev, nás v polovici januára opustil Milan Brežák.
Je málo ľudí, ktorých život je taký naplnený láskou k divadlu.
Napriek materialistickému svetonázoru bol Milan človek duchovný. Nezhromažďoval hmotné statky, žil pre idey, spoluvytváral ich a pomáhal obhajovať. Cítil a vedel, že divadlo nie je miesto, kde sa môže ukázať a predvádzať, ale je to aréna pre nové a revolučné myšlienky, ktorých ambíciou je meniť svet k lepšiemu.
So svojimi stanoviskami v každom spornom prípade sa priklonil k odvážnejšiemu, inovatívnejšiemu, umelecky prieraznejšiemu riešeniu, hoci mohlo mať za následok kontroverzie. Vždy bol ochotný a schopný racionálne svoj názor obhajovať. Robil to s úsmevom, bol tmelom divadelného súboru. Je jeho veľkou zásluhou, že súbor DISK sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia dostal medzi špičku slovenského ochotníckeho divadlaa že tam zotrval počas troch dekád až dodnes.
Mnohé postupy, ktoré vyvolávali a veru často aj dnes vyvolávajú odpor (nekonečné diskusie o používaní vulgarizmov, za ktoré sa často považuje aj odvážne vyslovený názor, myšlienka), Milan obhajoval veľmi pokojne, neustále poukazujúc na mnohofarebnosť života, a teda vlastne na právo a aj povinnosť umelca hovoriť pravdu, hoci znie nepríjemne a bolestivo. Po odchode do dôchodku v roku 2007 sa do činnosti pre divadelný súbor DISK pustil naplno. Zvládol zložitú agendu komponovania projektov aj ich administratívnu realizáciu. Stal sa tak priam ideálnym impresáriom, ktorý dokázal na seba prevziať všetko to neumelecké, čo tvorba potrebuje, vytvoriť priam ideálnu pôdu pre tvorcov, a nikdy sa nesťažoval, robil to rád, lebo vedel, že to robí v mene umenia. A všetko bez nároku na poďakovanie.
Bohužiaľ, aj ochotnícke divadlo je oblasť, ktorej sa nevyhýbajú rôzne zákulisné aktivity, intrigy, úsilie ovplyvňovať výsledky súťaží nepriamo, ovplyvňovaním kompetentných ľudí. Všetko to bolo Milanovi vždy odporné a nikdy sa na niečom podobnom nezúčastňoval. Jeho založenie hovoriť vždy na rovinu ho mnohokrát v malomeštiackych pomeroch odsunulo do málo prijateľných pozícií, ale nikdy sa ich nepokúšal vylepšiť inak ako otvorenou diskusiou a prezentovaním svojej tvorby.
Hovorí sa, že všetci sme nahraditeľní, ale nie vždy je to pravda. V Milanovom prípade, bohužiaľ, vznikla jazva, ktorá tak skoro zaplnená nebude.

Blaho Uhlár
Foto archív NOC

Rozhovor s posledným držiteľom Ceny Jozefa Kronera v amatérskom divadle bol uverejnený v Javisku 3/2014.