Preskočiť na obsah

Predjubilejný Gorazdov Močenok

Festival sa viaže na sviatok sv. Gorazda a zároveň je príspevkom do kultúrneho leta obce a okolia. Načim priznať, že to poznamenáva jeho dramaturgiu. Pre dovolenkový čas sa nemôžu na ňom zúčastniť všetci záujemcovia. Niekedy ani ohlásené súbory neprídu. Stalo sa to aj na XXIV. celonárodnom festivale kresťanského divadla, ktorý sa konal 21. – 24. 7. 2016, keď nemohli prísť súbory z Lendaku i Piešťan. Súťažilo tu tak šesť súborov a siedmy bol hosťujúci.
Marian Lacko, hudobník, scénograf, režisér a divadelný pedagóg, pred rokom založil Divadlo Havran v Rimavskej Sobote. Za predlohu si zobral text Stanislava Rakúsa Žobráci ako východisko pre divadlo jedného herca, ktorého sprevádzal i ako dramaturg, režisér a scénograf. Pri dramaturgii a réžii mu boli spolupracovníkmi Ľ. Šárik, D. Turanská a V. Sadílek. S ním pôvodne aj vystupoval. Tak sa spoločne predstavili napríklad na Festivale seniorského divadla v Kanianke. Rakúsova metafora o ľudskom príbehu dvoch biedou a ponižovaním poznačených bratov zobrazuje rodinnú tragédiu vrhnutia do tuláctva, pričom jeden brat hľadá druhého v túžbe obnoviť rodinu. Racionálnu a filozofickú predlohu interpret hrou nepotlačil, naopak, citovo ju rozšíril na plnokrvnú metaforu ľudskej púte a hľadania. Marian Lacko rozohráva príbeh striedaním monológov s dialógmi, využitím premien jednotlivých vecí z osobnej výbavy (čiapka, kabát, palica, z deravej ponožky vytvára rukavičkovú bábku) a z pódia či javiska (stolička, drevený podstavec). Strieda tempo aj polohy, keď hrá v sede vedľa stoličky, za ňou i na nej, dosahuje výšky a naznačuje pády. Stretnutie majstra prózy s majstrom slova a divadelnej premeny vyznievajú v emotívnom účinku.
...
Druhým súborom na súťaži, ktorý prevzal autorský text hry Štefana Králika Trasovisko, bol DS Rondo z Preselian, v réžii a na scéne Igora Pargáča. Ten je už v dejinách GM vpísaný ako režisér aj autor. Na GM sa predstavil kreatívnym stvárnením utrpenia Krista nielen ikonizovaním obrazov z Biblie, ale osobitným osobným pohľadom ako tesár kríža, ktorý nesie bičovaný na Golgotu. Hra mala tajomný názov Maratana. Boh a človek, akým bol Ježiš Kristus, nedá sa plne stvárniť omylným, hriešnym a smrteľným človekom. Pargáč podáva jeho obetu z podhľadu cez prežívanie jeho cesty a tým zapája do spoluúčastí na utrpení aj diváka.

Režisér si zvolil Králikovu hru, ktorá vznikla (priam zhodne s predchádzajúcim dielom Barča-Ivana Matka) v čase zúrenia druhej svetovej vojny a jej záveru. Smrť bola teda dobovým znakom a ľudské spory vyúsťovali až do hromadného vraždenia. V Trasovisku sa to deje v strete pováh, záujmov i charakterov troch blízkych osôb, postihuje to však najmä manželskú dvojicu zásahom tretieho. Hra pri prvých uvedeniach v čase zrodu vyvolala veľké spory, zvlášť v cirkevných kruhoch, najmä jej prvý variant, keď vyústenie hry sa stáva tragédiou na druhú. Preto autor napísal aj druhý variant zmierenia a odpustenia, čím je hra zvlášť aktuálna v tomto Roku milosrdenstva. Režisér, aj ako dramaturg a scénograf, do hry nezasahoval. Ctil si autora, veď sám je autor. Súhlasím s ním, ale predsa len bolo treba skrátiť opakovanie obrazov strachu a bolesti. Tá sa do divákov zadierala, ale dĺžkou aj unavovala a spôsobovala stratu pozornosti. Scéna bola pripravená v línii toku deja: naľavo (z pohľadu diváka) bolo umývadlo, v strede stôl, napravo pripravovaná postieľka. Režisér narábal so svetlom úsporne, zdôrazňoval šerosvit, zvukovo zasa búrku a prívaly vody. Trojica hercov si udržala svoje charaktery v prísnom vedení réžie. Prílišným uplatňovaním zámlk, dokonca aj vo vetnej stavbe výpovedí hercov znel text ako lámanie namiesto jeho vypovedania. Hanka (Michaela Mikušová) miestami hlasom stišovala nápoveď svojich stavov, ale mimicky jej prejav vyznieval zreteľne. Ondrovo prílišné lámanie vety však niekde veľmi hamovalo pohyb a nálady podania. Dramatickosť vnášal Mišo (Martin Stolár), už aj vtedy, keď len ohlasovali jeho príchod. Mladí herci pod priam pedagogickým vedením režiséra zvládli výklad náročného textu a pre hodnotiteľov bol zážitok vidieť ich mladé tváre, ktoré boli schopné stvárniť charaktery o celú dekádu starších. Rondo z Preselian sa vpisuje do GM ako tvorivá interpretačná dielňa.
...
DS DRIM pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre uviedol vlastnú poetickú hru Modrý beh na motívy listov otca a syna Ursinyovcov pod vedením pedagogičky Marice Šiškovej. Diváka prekvapí scéna, more papiera, ktoré postupne „číta“ ako listy, čiže „starý“ spôsob ľudských stykov a komunikácie. V tej záplave sa pohybujú „sochy“ jedincov, mlaď narábajúca s mobilmi. Vnára sa do mora papiera, aby v ňom objavila starý gramofón i platňu, ktorá sprítomní hudbu Deža Ursinyho i verše básnika Osamelých bežcov Ivana Štrpku. Všetko znie nielen ako zborová recitácia, ale aj ako hľadanie osobného prístupu k vlastným otcom, pokus komunikovať s generáciou starších i s jej spôsobmi. Listy otca so synom však „objaviteľov“ nechali v akejsi strnulosti, akoby nestrhli účinkujúcich do náležitej nálady. Tí texty skôr deklamovali. Aj to sa stáva, že skvele pripravená metafora nie vo všetkom zaznie naplno. Spoznávanie a zblíženie generácií však nezaniklo.
...
Predjubilejný Gorazdov Močenok potvrdil, že kresťanské divadlo je otvorené ľudským otázkam a námety hier sa dotýkajú dneška buď priamym zobrazením, alebo obraznými podobenstvami. Zvlášť treba oceniť tohoročný prevažujúci zápas s prevzatými textami z klasiky i súčasného repertoáru.
Porota navrhla usporiadateľom oceniť prvým miestom monodrámu Žobráci v podaní Divadla Havran z Rimavskej Soboty, druhým miestom Trasovisko v podaní DS Rondo z Preselian a tretím miestom Modrý beh v interpretácii DS DRIM pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre.

Mišo A. Kováč
Foto Michal Lašut

(celý článok si prečítate v Javisku 3/2016)

Predjubilejný Gorazdov Močenok – Žobráci